Kód Chaosu

Slnko zapadalo nad Madridom a malovalo oblohu intenzívnou oranzovou farbou, ktorá sa odrázala od okien mrakodrapov, ako keby celé mesto horelo. V malom upchatom byte v srdci Lavapiés sedel Daniel Sánchez pred spletou káblov a blikajúcich obrazoviek a krvou podliate oci uprené na nekonecné riadky kódu. Neustále bzucanie pocítacových fanúsikov bolo ako skreslená uspávanka, jediný zvuk v priestore, ktorý vonal zatuchnutou kávou a uschnutými snami.
Daniel so svojimi strapatými ciernymi vlasmi a niekolkodnovým strniskom vyzeral skôr ako stroskotanec nez skvelý programátor, ktorým kedysi bol. "Musí existovat spôsob, " zamrmlal si pre seba a jeho prsty lietali po klávesnici so zbesilou naliehavostou. "Cesta z tejto diery." Jeho pohlad na chvílu zablúdil k hromade neotvorených listov v rohu jeho stola. Zmenky, oznámenia o vystahovaní, vyhrázky veritelov.
Kazdá obálka bola stiplavou pripomienkou toho, ako sa dostal do tohto bodu. Daniel zavrel oci a dovolil si chvílu slabosti. Spomenul si na vzrusenie, adrenalín z tých nie tak dávnych dní, ked sa svet kryptomien zdal byt zaslúbenou krajinou. Investoval vsetko: svoje úspory, pôzicky, dokonca aj peniaze pozicané od priatelov a rodiny. A potom, mihnutím oka, vsetko zmizlo. "Idiot, " pokáral sa a udrel pästou po stole.
"Mali ste vidiet, ze to prichádza." Zo sebazabudnutia ho vytrhol zvuk mobilu. Bol to Javier, jeho najlepsí priatel a jediný clovek, ktorý v neho stále nestratil dôveru.